Svätyne - Dominika Madro
Viete aká nás dnes čaká noc? Svätojánska. Prepletená tradíciami. Navyše s mesiacom v splne. A ja si myslím, že je to príznačný čas na recenziu knihy Svätyne.
Vydavateľstvo: KK Bagala Rok vydania: 2019 Počet strán: 208 Väzba: pevná Žáner: spoločenský román
Príbeh z dávnej minulosti, otvárajúci témy, ktoré hýbu aj dnešnou spoločnosťou. Príbeh z podmanivého prostredia myjavských kopaníc.
Už po prvých vetách som vedela, že toto bude niečo iné ako som zvyknutá. Niečo, čo mi pohltí dušu. Áno, trošku som si spočiatku musela zvyknúť na špecifický štýl, ktorý autorka použila, ale postupne som sa do príbehu ponorila a už sa nevynorila. Ostala som utopená a nechala sa unášať prúdom. Prúdom potôčkov a šumiacich lesov.
Kniha je rozdelená na tri časti. V každej máme iného rozprávača - Rodana, Jašeka a nakoniec magická a tajomná postava Višniačky. To sú tri hlavné postavy, okolo ktorých sa všetko točí. Tri životné osudy v dobe, kde príroda má posledné slovo. Štedrá a zradná zároveň. Neskrotná ale aj pokojná. Prinášajúca útechu. Ľudia sa jej snažili prispôsobiť a chápali ju po svojom. Neplodnosť brali ako niečo neprirodzené. Úlohou ženy bolo byť matkou. Tradíciám a poverám sa kládla veľká dôležitosť. Svätojánske ohne rozhodovali o láske, babice o budúcnosti detí. Nevyslovené tajomstvá a túžby. Slová, ktoré zabíjajú rovnako ako činy. K tomu všetkému láska, ktorá by prekonala všetko, keby ...
"Vyrastú z teba pevní synovia. Ako myjavské stromy. A koľko ich bude - aj traja Palovia, aj dvaja Petrovia." Vzala ma na ruky lebo som stúpila na tŕň a ostala v šoku. Lenže mňa zabolela predstava, že budem rodiť drapľavé kôry stromov. Nie nejaký tŕnik v palci.
Teraz by som dala všetko za hocaký stromisko. Kiežby ma zatônila aspoň štipka moci Najvyššieho.
Pri čítaní Svätýň som si spomenula na knihu Žítkovské bohyne. V niečom sa mi vzájomne podobajú ale Svätyne sú pre mňa stokrát magickejšie a silnejšie. Dominika Madro je odteraz pre mňa TOP slovenská spisovateľka (a to sa slovenskej tvorbe väčšinou vyhýbam) a teším sa na ďalšiu jej strhujúcu a poetickú hru slov.
Žasla som aj nad tým ako je kniha vizuálne prepracovaná. Pôsobí na mňa čarovne a ľudovo.
"Svätojánske ohne nad dedinou sa zakusujú do tvárí dievčat a mládencov. Vidím, akoby sa najradšej roztrhali jedna pre druhého, tretí pre štvrtú, vidím, čo nemám, preskočiť vatru by bola moja smrť, nie ochrana. Žiadna očista. Okolo mňa silný vzduch, protivne hvízda do ucha a do srdca, hvízda, že pozná kopec, kde je môj plameň, pozná telo, ktoré som dotrhal."
Priznám sa, že o vynikajúcich knihách sa mi píše horšie ako o tých, ktoré sú "len" dobré. Táto patrí medzi tie vynikajúce a ja sa o nej aj bojím písať, aby som ju svojím pochabým slovom nehanila. Takže len takto v krátkosti. Určite je vám jasné, že kniha ma zasiahla ❤️.
5⭐/5⭐